Slovenské pohl'ady na literatúru, umenie a život, Tom 38

Przednia okładka
Matica slovenská, 1922
 

Inne wydania - Wyświetl wszystko

Kluczowe wyrazy i wyrażenia

Popularne fragmenty

Strona 4 - Hájnikovej žene" vyspieval prírode, kolíske, učiteľke, tešiteľke ľudstva, svoj hold. Je to hymnus na prírodu, ale je to zároveň i básnikova umelecká dielňa: tam sú už jeho nežné, jemné pastely, tam je i jeho podmaňujúci, ohnivý plein-air, ktoré v toľkých variáciách, vždy nových a nových, nás prekvapujú v Hviezdoslavových plodoch neskorších. II. V „Hájnikovej žene...
Strona 3 - Kto sa na sever rozhľadí s dolno-kubínskych holí, uvidí hustý plášť čiernych lesov na Babiej Góre a pod ňou. A kto sa s námestovskej planiny, dočasného nového domova Hviezdoslavovho, zahľadí k severo-východu, tomu sa zjaví reťaz štítov tatranských, razom ako s dlane vystupujúca. Tam, v tom veľkolepom rámci prírodnom, spoločensky osihotený, do vnútra vlastnej duše obrátený, s všímavou, vnímavou, ako mimóza citlivou mysľou, v ktorej stonásobne sa odrážalo a...
Strona 5 - Žalmy" — bol by ozdobou a chlúbou každej literatúry. Najväčší div všehomíra, obloha posiata miliardami hviezd, neodolateľne priťahuje básnikovho ducha, vznášajúceho sa cez mliečnu cestu vyššie a vyššie, aby tvárou v tvár uvidel boha. Ale zočí iba svetlo hviezdneho kríža hore v nekonečne a temný jeho odraz dole na zemi: symbol bolestného utrpenia, ktoré jediné otvára prístup do lona božieho. Týchto dvadsaťjeden „Sonetov" je z najsilnejšieho, čo Hviezdoslav...
Strona 290 - ... z bied vylovené veľrieky; to zlato pravdy z trosky vied, z šmúh vyčarená krásy dúha . . . . . . Hej, na odľudoch stojí svet či skorej ide, kráča vopred ! Tí iní, veční kompani. tí všadeboli, všetečníci, jak samopašní zurvalci, dosť usilujú sa mu zopreť, v púť valkajúc mu balvany, po lievči habúc — po klanici — ; však odľud pohne kárami, i musejú tiež . . . Náv.
Strona 289 - Na vrcholí" vše zdalo sa, akoby Hviezdoslav sám pohrdlivo hľadel na vlastnú tvorbu, nebol s ňou spokojný, — teraz pri zostupovaní prichodí na povedomie jej veľkosti. Na viac miestach badať, ako sa nasýti, ukojí v starobe povedomím vykonaného veľkého diela, a nádherne prerazí toto povedomie v odpovedi filisterskej návšteve: Nech! Na odľudoch stojí svet. Tí základom sú jeho stavu v zaznanom kúte hlbokom, piliermi ojedinelými, na ktorých týči, ani kvet na štíhlom stonku,...
Strona 1 - ... smelými ich pohľadmi, keď vieme, že ich upierali skoro do prázdnoty. Oni mali tvoriť a oni hovoria o tvorbách, oni mali kriesiť mŕtvoly a oni hovoria o živote, oni mali v rukách počiatky spisby a oni hovoria o slovenskej literatúre, oni mali budiť myšlienky a oni hovoria o filozofii; ich obkľučovala bieda a oni hovoria o bohatstvách, ich obkolesovala vražda mohutná a oni hovoria o víťazstve.
Strona 289 - ... by zmohutnel i nad pohromu. Sú oným kvasom bezmenným, čo podvih, vzrast, duh v úlohu má; úžitku soľou, korením . . . Ó, samotára tichá duma je sféra tá, kde viaže sa myšlienka z divnej tvorčej látky ... Podobne, jak sa zrodila .myšlienka z dumy samotára, ním odchovaná dá sa v let kôl pozemského do chotára, a prázdeň kde, smrť zavládla, tma.
Strona 1 - Chceme vydobyť to, čo nám sobral marazmus slabého pokolenia, zrada šľachty, bezmyšlienkovosť meštianstva a zapustlosť sedliactva: snúbiť duše svoje s národnou pravdou. Nech sa stane skutkom Slovensko Slovenskom a jeho život literárny nech pripravuje širokú cestu slávnemu životu politickému, ktorý nám kynie v blízkej budúcnosti...
Strona 277 - ... steskom slabnutia až po jediný temer u Hviezdoslava výraz pesimizmu. Vše by sa zdalo: ostať Hviezdoslavovi ešte niekoľko rokov v Námestove bolo by bývalo predĺžením jeho jasajúceho vrcholenia. Presídlenie 50-ročného jubilanta do novej, hoc rodnej pôdy, prinieslo predčasný, hoc krásny sklon. Priveľmi sa už bol pripil na hruď matere-prírody hornooravskej.
Strona 278 - Staroba obletuje hlavu básnikovu, ale tak žartovne len ešte, ihravo. Sám sa kochá v svojej družke-palici, na ktorú sa podopiera, i cení si ju a váži. ba zrovna miluje, jej rúčku stíska. Palica vedie ho dolu k potoku, hľaď, aký zurvalec je potok: . . . hrdý, povoľný, letory živej, plný bučných síl: ňu, pôrod hory, chmáry dojčenec, i mladoch! . . . (53) A pri ňom básnik? Stojaci na brehu, o spoločnicu svoju opretý, zachodí v dumu. A zas ďalej, na úvrate. Nielen mládniky,...

Informacje bibliograficzne